Dňa 14.7.2024 naše  2 študentky Michaela Fulleková a Nina Janiková zahájili svoju dlhú cestu do Japonska, kde sa momentálne zúčastňujú v poradí už  22.kultúrno-pracovnej stáže na Zelenej farme v prefektúre Kagoshima.

Miška a Ninka už mali možnosť zažiť aj prvý tajfún Shanshan, ktorý sa prehnal juhozápadným územím Japonska  a sprevádzal ho extrémne silný dážď a vietor s rýchlosťou až do 252 km/hod.

Naše študentky tiež zažili aj „prvý kultúrny šok“, ktorý zdieľajú nasledovne:

„Hneď sme si všimli čistotu všade na okolo - ulice, obchody, nákupné centrá... bez jediného odpadku! Nájsť smetný kôš na verejnosti je rarita, čiže ak máte nejaký odpad, musíte si ho zobrať domov."

Za pozornosť určite stoja aj fotky, ktoré nám poslali:  

V súčasnosti prebieha už 21. kultúrno-pracovná stáž v japonskej Kagoshime. Naše žiačky Sára Hudecová (3.B) a Saša Kročková (3.C) už strávili v Japonsku nejaký ten týždeň a preto sme sa ich rozhodli vyspovedať a prinášame vám s dievčatami interview.

Ako zatiaľ hodnotíte svoju kultúrno-pracovnú stáž? 

Saša: Mne sa to tu páči, ľudia sú milí, práca nie je nejako moc ťažká a veľmi sa mi páči, že nás chcú vždy niečím potešiť, aj keď sú to len maličkosti.

Sára: Mne sa táto kultúrno-pracovná stáž veľmi páči, už dlhšie som sem chcela ísť, práca ma tu baví a sú tu milí ľudia. Taktiež sa mi páčili aj rôzne pamiatky a miesta, na ktoré nás zobrali.

Čo vás najviac prekvapilo? 

Saša: Asi to, akí veľkí sú tu pavúci a niektorý hmyz, ale ešte viac ma prekvapilo, ako rýchlo som si na to zvykla, aj keď to bol šok, keď som zrazu prvýkrát zbadala pavúka veľkého ako moja dlaň skoro pri mojej hlave!

Sára: Najviac ma asi prekvapilo to, že sme tu zažili už 2 zemetrasenia. Boli to naše prvé zemetrasenia, ktoré sme zažili a zaujímavé bolo, že obe boli pocitovo iné.

Bolo ťažké zvyknúť si na tamojšiu kultúru? 

Saša: Asi ani moc nie, aj keď veľa vecí tu je iných od jedla po správanie ľudí a aj to, že tu majú veľmi veľa zaujímavých vecí aj v obchodoch aj v prírode.
Sára: Ani nie, samozrejme, že ich kultúra sa dosť líši od tej našej, ale dalo sa na ňu zvyknúť celkom rýchlo, najťažšie si bolo zvyknúť na to, že Japonci sa často klaňajú, ale aj na to sme si podľa mňa celkom zvykli.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Saša a Sára: Ráno o 9 nám začína robota, ako prvé sa staráme o sliepky- dáme im jedlo, potom jedna zbiera vajíčka a druhá čistí búdky. Keď to máme hotové, vymeníme im vodu a ideme do laboratória, kde najprv dáme umývať vajíčka a potom buď 15 minút čakáme, alebo umývame, čo je v umývadle. O 11 máme obed, buď z reštaurácie, alebo nám donesú ryžu s nejakým mäsom, čo kúpia už hotové v obchode. Po obede doumývame vajíčka ručne, vážime vajíčka a robíme analýzu vody, potom nám dávajú už len nejaké pomocné práce, ako odvážiť niečo alebo skladať papierové filtre. V robote končíme o 16:00 a potom už si môžeme robiť viac menej čo chceme - ísť sa prejsť, ísť do mesta, alebo len byť doma a oddychovať.

Japonská gastronómia je úplne iná ako európska. Ako by ste zhodnotili tamojšie jedlo? Čo vám chutí a čo nie?

Saša: Väčšina vecí mi zatiaľ chutila, aj keď niektoré veci by som už nechcela ochutnať. V reštaurácii varia veľmi dobre aj keď ideme na výlety, máme dobré obedy. Moja obľúbená vec, čo si kupujem, keď ideme na nákup do obchodu, sú hráškové chrumky. Tie keby si môžem zobrať na kilá domov, tak beriem! A pre mňa najhoršia vec, čo som ochutnala bolo asi sakurové mochi. Nemôžem povedať, že bolo zlé, ale nie je to vec pre mňa. Ale nebudem klamať: hrozne mi chýbajú domáce jedlá a keď prídem domov, tak sa bude vyvárať! :)

Sára: Aj keď je japonská gastronómia úplne iná, zvykla som si na ňu celkom rýchlo. Už aj na Slovensku som si občas objednávala ázijskú kuchyňu, takže to nebola až taká zmena. Hneď ako sme prišli som začala skúšať rôzne jedlá a zatiaľ mi všetko chutilo.

Zúčastnili ste sa aj povestného firemného maratónu? Ako ste ho zvládli?

Saša: V pláne sme mali dať 15 km, ale zvládli sme 25km, na čo som veľmi pyšná, lebo by som to na seba nikdy nepovedala, aj keď posledný kilometer som sa už rozprávala sama so sebou, že to musím dať. Ale inak to bola super príležitosť skúsiť niečo nové a som rada, že sme sa zúčastnili.

Sára: Firemný maratón sme podľa mňa zvládli celkom dobre. Obe nie sme nejako veľmi fyzicky zdatné a povedali sme si, že nám bude stačiť prejsť 15km. Nakoniec sme ale zvládli prejsť 25km, na čo som veľmi hrdá!

Podelili by ste sa s nami o fotografiu, ktorá zachytáva zážitok, ktorý si budete pamätať alebo je vaša obľúbená?

Saša:                                                                      Sára:

Milé dievčatá, ďakujeme vám za vaše odpovede a želáme vám príjemný zvyšok vašej stáže!

Keď sa povie Japonsko, tak si väčšina z nás predstaví ostrovnú krajinu v Tichomorí, v Ázii. Krajina s bohatou históriou a kultúrou, známa svojimi tradíciami, technologickým pokrokom, módou, gastronómiou a krásnou prírodou.

Študentky tretieho ročníku Emma Lendvayová a Dominika Kormanová už mesiac žijú a pracujú v Kagoshime. Videli kvitnúť sakury, zvládli 50km firemný pochod, starajú sa o zvieratá, naučili sa nové laboratórne techniky, prežili veľkonočné sviatky bez svojich blízkych, varia si slovenské jedlá z japonských surovín a nezabúdajú ani na školské povinnosti.

Pre našu školu je tak Japonsko predovšetkým symbolom dlhoročnej spolupráce, ktorá umožňuje vysielať našich študentov na kultúrno- pracovné stáže. Prípravy bývajú náročné, ale obojstranná spokojnosť, možnosť vidieť našich študentov rásť a sledovať, ako sa v priebehu pobytu osamostatňujú, menia, získavajú cenné  skúsenosti, spoznávajú túto krajinu a prezentujú tu našu, dáva spolupráci hlboký zmysel.